Tara 2025 alebo ako som sa prepracoval k packraftu
Niekedy dobré nápady prichádzajú samé a niekedy sa rodia z náhod. A tento nápad začal pred 15 rokmi a to dosť netradične. Rozhodol som sa, že sa ožením… Čo to má spoločné s packraftom ? No v podstate nič, no keďže pred svadbou je potrebné sa rozlúčiť so slobodou a striptérku a poriadnu opicu už mal každý, rozhodol som sa, že moja rozlúčka so slobodou bude na rafte na rieke TARA. Nebol to môj prvý kontakt s raftovaním a ani posledný. Pár riek na Balkáne, Alpy, sibírske rieky v Rusku som už absolvoval. Aj keď krásna príroda a sila riek ma vždy fascinovala, stále som mal pocit, že v rafte som len motorom a nemám loď pre seba. Postupne kariéra, rodina, iné športy a na vodu bolo stále menej času. Až raz pri prezeraní sociálnej siete mi do očí padlo video s packraftom od Fševeda Žilku a bolo „vymaľované“.Packraft – agilná loď podobná kajaku, so skladnosťou paddleboradu. V 50-tke sa mi veľmi nechce učiť eskimák a pri pohľade na packraft sa mi zdalo, že z takejto lode sa dostanem aj pri prevrhnutí oveľa ľahšie. S kamarátom sme si zaplatili základný kurz na rakúskej Salze, a tak sa nám to zapáčilo, že už rok sme hrdí majitelia lodí a vyhľadávame príležitosti na splavovanie riek všetkého druhu.
Ale prečo takýto dlhý úvod ? No tak, ako na začiatku bola moja svadba, tak teraz to odštartovala jedna 50-tka. Čo dať na 50-tku ako dar aktívnemu športovcovi, horskému bežcovi, skialpinistovi a cyklistovi? Niekto by povedal, že možno Alpy, kde môže robiť tieto aktivity no to by bolo prvoplánové. Takže ? No Alpy už mal každý …. preto dostal poukaz na splav rieky TARA na packrafte (keďže s divokou vodou nemá žiadne skúsenosti ). Po odovzdaní darčeka to bral ako dobrý vtip, no postupne mu začalo dochádzať, že to asi myslíme vážne.
Začiatok:
Cestou na miesto sme jeden deň prespali v Srbskom Zlatibore. „Disney land“ rezort, kde sme trocha pretočili nohy na cesťákoch. Okolo obeda prichádzame do Čiernej Hory a ubytujeme sa priamo pri Durdievica bridge. Tam už nás čaká Nenad, náš sprievodca na nasledujúce dni. Chalani „nafasujú“ výstroj s tým, že vyrážame zajtra ku kľudnej vode, kde vyskúšame parametre skupiny. Poobede ešte popreháňame „žiletky“ hore do Durmitorského národného parku a večer posedíme s ďalšími sprievodcami.
Deň 1:
Štartujeme cca. 3km nad Durdievica bridge. Naša skupina pozostáva z rôznorodej osemčlennej skupiny a štyroch sprievodcov. Ja a Lukáš s pár skúsenosťami s pacraftom, Michal, s ktorým som v minulosti raftoval a 3x sedel v kajaku na Litov Ride a zakaždým sa kúpal v prvej pereji, no a zbytok skupiny s nulovou skúsenosťou z divokej vody. Sprievodcovia od Nenada to nejako veľmi neriešia, nafúkajú lode ( na štýl Pat a Mat – očividne prvý krát, lebo ich totálne podfúkli ). Bez inštruktáže chalanov nahádžu do lodí, sami naskočia do veľkého raftu a ide sa. Po 500 m stojíme. Všetci okrem mňa a Lukáša čo máme vlastné lode sú viac menej pod vodou. Dofukujeme lode a ide sa. Rieka je nádherná, hneď na úvod míňame prítok potoka Lutica, ktorý vyviera priamo z kolmej steny. Novici sa už celkom chytajú takže pokračujeme a je tu prvá perej cca. WWII. A máme tu prvú kúpačku. Tri kusy sú vo vode a postupne ich lovíme hádzačkami a vyťahujeme lode. Voda na vodočte Durdievica je 72 cm, čo zodpovedá letnej vode. Je jej tak akurát. Ďalšia perej a ďalší adept vo vode. Potom ešte raz a už to šlo hladko. Všeobecne je rieka veľmi „beginner friendly“. Pereje sú krátke s dobrou možnosťou vyplávania. Málo terénnych pascí vo forme kameňov, alebo padnutých stromov. Kocháme sa scenériou kaňonu, sme fascinovaný mini vodopádmi a všade prítomnými prítokmi valiacich sa z kamenných stien a vegetácie. Podľa informácií od Nenada máme byť ubytovaní na súkromí u miestneho farmára, ktorý zrekonštruoval dom na prenajímanie. No keď začujem Nenada, ako s niekým telefonuje a ani netuší, kde máme zastať, šípim problém. Po pár km vidím pri rieke postávať chlapa v ruke zvierajúceho plastovú fľašu, ako nám intenzívne máva. Prirazíme lode k brehu a Milijan ( náš nový hostiteľ ) mi už do ruky vráža pohárik so slovami „ Rakija, ima rakija – jablaka“ ,to som ešte nevedel, že túto vetu budem počuť ešte veľa krát. Pripíjam si s ním. Po prehltnutí si odgrgnem „kanagonom“ a Milijan, to takto postupne zopakuje s každým členom skupiny v rátane sprievodcov. Celkovo 12x. Lode nechávame pri vode a cez lúky a čerstvo poorané políčko ( tak trocha na krivo poorané ) ideme k spustnutému gazdovstvu. Predierame sa pŕhľavou a postupne mi začína dochádzať, že to bude naše dnešné nocovanie. Keď nás Milijan uvedie do dvoch izieb naprataných nábytkom a bordelom s informáciou, že tu budeme spať vidím, že aj sprievodcovia strácajú dobrú náladu. Z ďalšej izby vyhodí Milijan nejakú starenku ( mama ? stará mama ?) a tam uloží našich sprievodcov. Ešte sa pár krát otočí s rakijou a usadí nás von pod polorozvalenú pergolu. Všetko okolo domu je akosi nakrivo a nedorobené. Jediné, čo vyzerá perfektne je prístrešok pod domom, kde uprostred tróni medený destilačný prístroj. Milijan pripraví spolu so starkou jedlo a behá pomedzi nás s fľašou rakije. Vidím, že chladí plechovkové pivo. Paľo sa ho pýta, či si môže jedno dať. Vraví, že áno no plechovka stojí 2 eurá. Vravím OK, no hneď dostanem odpoveď, že pivo si môžem dať až keď si s ním dám rakiju. Zdvorilo odmietam, no Paľo zabojuje. Nakoniec všetci končíme v prístrešku pri destilátore, kde sme urobili oheň. Milijan ešte niečo splieta o medveďoch a snaží sa odplombovať propán-butánovú fľašu, a pripojiť ju na delo na plašenie škorcov, no našťastie sa mu to nepodarí. Podchvíľou sa „dopotáka“ s brokovnicou. Našťastie, mu ju jeden zo sprievodcov zoberie a vystrelí do vzduchu ( nech medvede vedia, že dnes je tu žúrka). Okolo 22:00 sa rozhodnem ísť spať. Milijan a sprievodcovia už nemajú dna a aj niektorí z našej skupiny už rakiju berú ako intro ku všetkému. Zbytok noci sa prehadzujem v posteli a krátim si čas odháňaním mravcov, ktoré mi pobehujú po posteli a lodnom vaku.
Deň 2:
Ráno ma už víta Milijan s rakijou ( zdvorilo som odmietol ) .No na rozdiel od sprievodcov, ktorí vyspávajú opicu sa snaží so starkou pripraviť raňajky a srší optimizmom. Nakoniec zhodnocujeme, že zážitok nemusí byť bytostne pozitívny. Stačí, keď je intenzívny. Nenad sa hanbí ako pes. Niečo šomre o tom, že nemal ubytko overené. Otáčame list a ideme na vodu. Hneď prvá perej nás pekne precvičí. Obťažnosť WWII/WWIII. Chalani to už majú celkom v ruke , takže sa nik nekúpe. Postupujeme riekou a kocháme sa nádhernou prírodou. Zastavujeme u vodopádu Bajlovica Sige, ktorý sa valí priamo z vegetácie a je vysoký 30 m. Je napájaný z jaskyne Bučevica, ktorá pri vstupe tvorí kavernu, ktorá pripomína katedrálu. Prechod priamo cez vodopád a aj majestátnosť jaskyne ma uchvacuje. Naskakujeme znova do raftov a pokračujeme po rieke. Ešte pár perejí, zopár technických častí a polorozpadnutý lanový most a sme v cieli na hranici MNE a BiH. Ani sa mi nechce z lode von. Kaňon rieky TARA je jeden z najdlhších v Európe v celej svojej dĺžke má 82 km a v najhlbších miestach je jeho hĺbka až 1300 m. Do bázy vedľa Durdievica bridge sa presúvame okolo Pivskej priehrady a prechádzame cez náhornú plošinu Durmitoru. Keďže na ďalší deň máme na pláne prejsť na bicykloch korunu Durmitoru tak si vychutnávam stúpania spoza okna auta a viem, že zajtra si to pekne odmakám.
Záver nášho výletu je už v znamení cestnej cyklistiky. Deň sme strávili prejazdom prsteňa Durmitoru. Potom prišlo prudké ochladenie a napadol sneh, takže sme sa presunuli do Srbskej Vojvodiny k Novému Sadu, kde sme ešte dva dni preháňali naše žiletky v národnom parku Fruška Gora.
Čo na záver? TARA je nádherná rieka v nádhernom prostredí. Jazdou na packrafte pre mňa dostala úplne iný rozmer a po rokoch som si ju strašne užil. A nejaké odporúčanie ? Ak chcete osláviť to, že sa idete ženiť, alebo chcete obdarovať kamaráta TARA a packraft je dobrá voľba.
Martin Mastelák alias Masťo